Príde mi odvážne tvrdiť, že "tento predmet nepotrebujem". Priznávam, že aj ja som bola taká. Odmietala som sa učiť literatúru a dejepis. Nevidela som v tom význam. (Vlastne, ani nevidím, ale za to môže forma a obsah výučby. Dalo by sa to robiť aj inak... no o tom snáď inokedy). Na jednej strane ich chápem, ale...
Maturanti sú vo veku 17-19 a nie sú ani v "polovici cesty". Ako môžu vedieť, čo budú/nebudú ešte potrebovať?? Myslím si, že mali hltať všetky vedomosti, čo sa len dá. Neučiť sa len to, čo musia, ale pýtať viac. Mám pocit, že veľa študentom chýba chuť sa vzdelávať. Veď pre koho/načo sa učíme?! Mne robí radosť, keď sa niečo nové dozviem. Niekam ma to posúva, ponúka nové možnosti...
Mám jeden príklad z knihy Matematika a Mona Lisa o tom, ako je dobré mať aké také znalosti z viacerých oblastí.
V roku 1940 inžinieri z oddelenia pre výstavbu ciest požiadali štátnych zákonodarcov o nákup elektrických počítacích strojov pre svoj úrad. Jeden zo zákonodarcov protestoval: "Načo sú vám počítacie stroje? Nie ste matematici." Inžinier odpovedal:" Aby sme mohli stavať cesty, je potrebné robiť presné výpočty zákrut a uhlov sklonu. Pre naše výpočty potrebujeme koeficient ∏, a to je iracionálne číslo - konštanta s hodnotou 3, 141593..." Zákonodarca bol touto matematickou odpoveďou zmätený. Potriasajúc hlavou odišiel na legislatívne zasadanie a vzal so sebou inžinierovo vysvetlenie oprávnenosti výdavkov. Po čase prišiel s odpoveďou: "Na vaše počítacie stroje nemáme peniaze. No rozhodli sme sa zmeniť hodnotu ∏ pre vás na 4."
Čím viac sa v škole naučíme o to budeme mať väčšiu výhodu pri hľadaní zamestnania, pri jeho vykonávaní a v živote všeobecne. Čo odpoviem môjmu dieťaťu, keď sa ma opýta: "Mama, prečo je to tak?" Bude dobrá odpoveď "ja som to v živote nepotrebovala"?
Študenti, prekonajme sa a skúsme sa naučiť aj niečo, čo nás práve nezaujíma a považujeme za nedôležité. Veď nevieme čím nás ten život prekvapí.